V podvečer posledného dňa tohtoročnej Chanuky (2023) som mala neobyčajnú návštevu. Prišla moja dávna kolegyňa z dávneho zamestnania, s manželom, a nevšedným darom! Chanukiou so 44 farebnými sviečkami. Nie však hocijakou. Nebola z drahého kovu, ani inak mimoriadna. Mimoriadny je príbeh, ktorý sa s ňou spája. Barborka bola s manželom v New Yorku pokochať sa predvianočnou atmosférou, užiť si kultúry a - ako áno, ako nie - stali sa svedkami zapaľovania prvej tohtoročnej chanukovej sviečky na najväčšej chanukii na svete na Manhattane! Siedmeho decembra 2023. Pravda, bolo to s tradičným spevom, tancom aj pohostením. Oslovil ich jeden z oslavujúcich a spýtal sa, odkiaľ prišli a či nepoznajú nejakú židovskú rodinu, ktorej by mohli odniesť chanukové svetlo. No a Barborka si spomenula... ...na mňa...na moje rozprávanie o židovských sviatkoch, o našich zvykoch, tradičných jedlách, mojom detstve v ortodoxnom prostredí malého mesta. V úzkom kolektíve ústavu, ktorý sa venoval prezentácii agrárne zameraných vedeckovýskumných prác z celého sveta, sme my, spolupracovníci, žili v úzkom a každodennom kontakte a veľa sme o sebe vedeli...bolo to kolegiálne, ale aj prajné prostredie, kde sa nehralo na rozdiely. Na Pesach som vždy nosila do práce maces, na nový rok sladkú chalu...a to sa písali 80. roky 20. storočia, keď hovoriť o týchto témach nebolo veľmi zvykom...ale práve to nás možno spájalo. Napríklad aj Barborku, mladé kresťanské dievča z Poľska, ktoré sa na Slovensko vydalo za chlapca z Topoľčian a mňa, staršiu a skúsenejšiu tunajšiu kolegyňu, ktorá ju neučila iba správne hovoriť a písať po slovensky, ale aj niečo iné v zmysle tolerancie. Ako vidno, bolo to silné a obojstranné. Pretrvalo roky rokúce, napriek tomu, že sme každá už dávno úplne inde... Priatelia, ďakujem! NR, december 2023 KP