Storočnica - laudácio

Pod kupolou ešte doznievajú tóny starodávneho žalmu Má tojvu, tak dôverne známej modlitby. A v oku pôvabnej starej dámy, odetej v bielom, ako sa svedčí v čase príchodu nového roka, sa leskne slza, otvárajúca prúd spomienok. Dnes je jej deň. Slávi narodeniny. Nevšedné. Dožíva sa úctyhodnej stovky. V rámci spoločenskej etikety je síce prehreškom pripomínať žene plynutie času, no v prípade našej jubilantky výnimka potvrdzuje pravidlo. Veď jej život, to je prebohatá kronika dvadsiateho storočia, ktoré svetu prinieslo prevratné objavy, ale aj veľké požiare dvoch zničujúcich vojen. Keby vedela, sama by nám vyrozprávala svoj príbeh. Pretože, ako kedysi povedal učiteľ národov Ján Amos Komenský, čo nevyslovíte v čase, ktorý vám bol vymeraný, už nikdy nikto za vás nevypovie. Nemá však tú moc, a preto za ňu prehovárajú jej súputníci, vyblednuté fotografie, zažltnuté stránky novín a kníh. Ak v nich vieme pozorne čítať a zapojíme aj kus fantázie, vydajú nám svoje svedectvo. Pretočme teda ciferník pomyselného stroja času o sto rokov dozadu. Píše sa 19. september roku 1911. Je krátko pred židovským novým rokom Roš Hašana, ktorý symbolicky znamená nový začiatok. Svitol deň, ktorý sa veľkými písmenami zapíše do histórie židovskej neologickej obce Ješurun, ale aj do análov mesta Nitry a jeho okolia. Dnes bude slávnostne otvorená a zasvätená nová synagóga v centre mesta! Nádherný chrám v maursko-byzantskom štýle, postavený podľa plánov význačného uhorského staviteľa, architekta Leopolda Baumhorna. Stojí tu v plnej kráse, nedočkavo čakajúc na chvíľu, aby mohol slúžiť svojmu účelu. Byť duchovným stánkom a strediskom spoločenského života členov reformnej obce, hlásiacej sa k zásadám emancipačných snáh Židov v tejto krajine. Niekoľko jednoduchých slov, ale o to významnejších. Pre národ žijúci po stáročia v diaspóre, vydaný napospas svojvôli panovníkov a vládcov, pogromom a prenasledovaniu, bez práv, ktoré dnes všeobecne nazývame ľudskými, žijúci v uzavretých spoločenstvách, označený hanlivými prívlastkami, priniesla druhá polovica 19. storočia svetielko nádeje, ktoré znamenalo rovnoprávnosť. Aj pre časť nitrianskych Židov, ktorí sa chceli slobodnejšie nadýchnuť, zapojiť do hospodárskeho a kultúrneho života majoritnej spoločnosti, zbúralo nové rakúsko-uhorské zákonodarstvo bránu párovského geta a umožnilo jej stať sa súčasťou mesta. Po židovskom kongrese v Budapešti v roku 1868, kde sa uhorské židovstvo rozdelilo na tri prúdy, tradičný ortodoxný, neologický a hlásajúci návrat do starej vlasti, si založili vlastnú kongresovú náboženskú obec Ješurun a rozhodli sa postaviť si novú synagógu. Krásnu, hrdú, rovnoprávnu. Základné prostriedky na jej výstavbu pramenili z fondu malej základiny nitrianskeho filantropa Jozefa Engela a jeho manželky Jozefíny, ako aj z ďalších darov. Mená zakladateľov a desiatok darcov z Nitry, okolia, ale aj vzdialených končín sveta, sú zvečnené na mramorových tabuliach umiestnených pri vchode do synagógy. Dobové noviny Nyitramegyei Szemle aj Nyitrai Lapok prinášajú podrobnú reportáž zo slávnostného otvorenia chrámu. Začala sa vo veľkej sále radnice, odkiaľ sa potom sprievod predstaviteľov mesta a náboženskej obce spolu s pozvanými hosťami odobral k novému božiemu stánku, kde architekt Leopold Baumhorn odovzdal predstavenému obce kľúč. Ten ho podal rabínovi dr. Kleinovi so žiadosťou, aby otvoril bránu synagógy. Priestory, osvetlené kovanými závesnými svietidlami, slohovo zapadajúcimi do orientálnej architektúry interiéru, sa čoskoro naplnili. Bolo tu miesto pre 500 veriacich, z toho 250 miest na prízemí a 250 na emporách. Nachádzali sa tu drevené lavice zdobené na začiatku radu Dávidovou hviezdou. Hlavný kantor Deutsch odrecitoval za sprievodu organu modlitbu, na to z chóru odznela štátna hymna. Rabín Silberfeld zapálil večné svetlo, ner tamid, a prihovoril sa prítomným. Zaoberal sa témou svetla a temnoty a vyslovil prianie, aby božské prometeovské iskry prebývajúce v človeku opäť ožili. Potom boli do svätostánku, áron ha kódešu, uložené posvätné pergamenové zvitky Tóry. Zákona, toho najcennejšieho, čo Židia vo svojej histórii majú. Ceremónia zanechala v účastníkoch nezabudnuteľný zážitok. Vážené dámy, ctení páni! Slávnosť sa skončila, ale život v meste bežal ďalej. Nová synagóga sa stala jeho súčasťou. Jej dvere sa každodenne otvárali veriacim, ktorí sem prichádzali v dni všedné i sviatočné, aby v duchu stáročných tradícií vzdávali poctu Všemohúcemu. Muži s modlitebným šálom na pleciach spoločne slávili príchod princeznej šabatu, otcovia a matky sa s úprimným a otvoreným srdcom utiekali k Bohu v dňoch nového roka Roš Hašana a dňa zmierenia, Jom Kipuru a za zvukov šofaru si priali, aby nadchádzajúci rok priniesol zdravie, mier a živobytie. Prichádzali celé rodiny, aby si uctili sviatok Tóry, aby zapaľovali tancujúce plamienky Chanuky na osemramennom svietniku. Aby si pripomínali sviatok slobody Pesach. Mladé páry sa tu pod baldachýnom sobášili a rodičia dávali mená svojim novorodencom. Otcovia s pýchou počúvali, keď ich synov po prvýkrát pri príležitosti bar micva vyvolali na bimu, aby recitovali príslušný odsek z Tóry. Obec sa spoločne modlila za uzdravenie svojich chorých a odriekala kadiš za duše zomretých. Synagóga bola, tak ako je to napísané, miestom duchovného aj spoločenského života obce, aj jej vzdelávacím centrom. Bola svedkom radosti… aj žiaľu. Najmä vtedy, keď sa nad Európou zatiahli mračná druhej svetovej vojny, ktorá znamenala smrť a utrpenie pre milióny nevinných ľudí. Bola svedkom núteného odchodu nitrianskych Židov, označených potupnou žltou hviezdou, z domovov do neznáma a svedkom návratu hŕstky preživších, ktorí s bolesťou v srdci darmo hľadali v jej laviciach svojich najbližších. Po rokoch najhroznejšieho temna bola, žiaľ, aj svedkom nástupu novej totality, ktorá vieru a náboženstvo považovala za svojho úhlavného nepriateľa. Keď sa do nej chodilo tajne, aby to neprajné okolie nevidelo a nepotrestalo. Aj nitriansku synagógu, tak ako mnohé iné na Slovensku, zastihol v druhej polovici 20. storočia neprajný osud. Zdecimovaná židovská náboženská obec nebola schopná postarať sa o jej údržbu a prevádzku. V 70. rokoch minulého storočia sa stala majetkom štátu, nemým výkričníkom nezáujmu a skazy. Až začiatkom 80. rokov sa začalo uvažovať o jej rekonštrukcii a využití na kultúrne účely. Našťastie, najmä vďaka ľuďom, ktorí poznajúc históriu bojovali o jej záchranu, sa stal zázrak a jej výnimočnosť z hľadiska architektonického, akustického a povedzme že aj všeľudského, ju predurčila na znovuzrodenie. Po rekonštrukcii v roku 2003 sa do nej už síce duch starobylej Tóry nevrátil, ale opäť sa v celej kráse zaskvela ako chrám…kultúry. Stala sa nádherným miestom stretnutí pri umeleckom slove, podmanivej hudbe, pri vzdelávaní. S bázňou a dávkou prirodzenej zvedavosti do nej už osem rokov vchádzajú domáci i zahraniční návštevníci, aj rodáci či ich potomkovia, ktorí tu hľadajú minulosť a snažia sa pozväzovať násilne potrhané zväzky. Záujemcovia tu krok za krokom spoznávajú kus desaťročia tabuizovanej židovskej kultúry a histórie, ale aj súčasnú tvár nášho krásneho starobylého mesta pod Zoborom. Svedčia o tom početné zápisy v pamätnej knihe. Etabloval sa tu vzácny priestor na realizáciu kultúrnych a spoločenských podujatí. Svoje miesto tu má dôstojná expozícia Múzea židovskej kultúry pod názvom Osudy slovenských Židov, aj stála výstava diel významného izraelského výtvarníka Shragu Weila, rodáka a čestného občana nášho mesta. Od roku 2009 je synagóga súčasťou projektu Slovenskej cesty židovského kultúrneho dedičstva. My, Nitrania, sme na to všetko právom hrdí! Vážení priatelia! Jubileum je vzácna príležitosť spomenúť si na tých, ktorí tu žili pred nami a spoluvytvárali farbistý kolorit nášho mesta, väčším či menším dielom ho obohacovali či spestrovali. Mnohí z nich, ktorí pridali ruku k dielu v oblasti rozvoja hospodárskeho, kultúrneho, spoločenského, ale trebárs a j športového života Nitry, sedávali v laviciach tejto synagógy. Rabíni a ich žiaci, lekári či úradníci, podnikatelia, právnici, obchodníci, remeselníci, umelci. Duch tých, ktorí naveky odpočívajú na klokočinskom cintoríne aj tých, ktorí nemajú svoj hrob a myseľ tých, ktorí žijú roztrúsení vo svete, je tu s nami aj dnes. Vzdajme pri tejto vzácnej príležitosti úctu všetkým, ktorí sa zaslúžili o výstavbu tohto nádherného chrámu. Jej zakladateľom a veľkému staviteľovi synagóg Leopoldovi Baumhornovi, ktorý ju v symbióze tradície a moderného staviteľstva pre Nitru vysníval. Vzdajme úctu a vyjadrime poďakovanie všetkým, ktorí majú zásluhu na jej navrátení do života a vytváraní jej súčasnosti. Vážení priatelia! Súčasnosť a budúcnosť…Náš stroj času sa zastavil v dnešku. Pristál na veľkej narodeninovej párty, ktorú si naša jubilantka, storočná synagóga, spolu s nami, svojimi hosťami, dnes užíva plným priehrštím. Prežila si svoje, no dnes žiari tak, ako v časoch svojej mladosti. Zanechajme teda spoločne smutno-krásne spomienky a oddajme sa oslave. Aby aj dnešné médiá mohli referovať, že tu bolo úžasne! Zablahoželajme našej jubilantke a prinesme jej svoje dary. S čím sa jej najviac zavďačíme? Ako ju poznám, najväčšiu radosť má zo záujmu ľudí. Tých, ktorí dnes zaplnili jej priestory, i tých, ktorí sem prichádzajú dennodenne počúvať jej príbehy. Otvorila sa svetu a rozpráva ich starým aj mladým, domácim i cudzincom všetkých konfesií, ktorí prejavia záujem o cestovanie v čase. Prajem jej teda za nás všetkých, aby si ešte dlho zachovala svoju krásu a príťažlivosť, aby sa v nej dobre cítili všetci, ktorí sem zavítajú. Aby tu navždy zavládol duch tolerancie a vzájomného porozumenia. Aby bola miestom stretávania ľudí dobrej vôle, bez ohľadu na to, akou rečou hovoria. Aby bola vždy svetlom, ktoré poráža tmu nevedomosti a zla. Mazl tov! Veľa šťastia, nitrianska synagóga!