Synagóga

Nielen ľudia majú sklon k nostalgii. Keby mohli, rozprávali by o starých časoch aj mestá. Aj ony sú živé organizmy, ktoré rastú, pracujú, radujú sa, smútia, aj sa zabávajú. Prežívajú obdobia dobré, pohnuté, slávne, aj také, ktorými sa neradno chváliť. Samé síce nerozprávajú, ale majú svojich hovorcov. Budovy, námestia, zažltnuté stránky novín a kníh. Keď dnes prekročíme myslenú čiaru, začne naša fantázia vynášať na povrch udalosti a postavy, ktoré prekryli nánosy nedávno skončeného, búrlivého 20. storočia. Stroj času nás vráti na jeho začiatok, do roku 1911… Aký to bol rok? Naplno sa začala rozvíjať aviatika a človek sa vzniesol nad oblaky. Maria Curie Sklodowska získala Nobelovu cenu za objavy týkajúce sa rádioaktivity. Roald Amundsen dosiahol južný pól a archeológ Hiram Bingham objavil v Peru legendárnu horu Inkov. Zamrzli Niagarské vodopády. Narodil sa spisovateľ Tennessee Williams a zomrel skladateľ Gustav Mahler. Z Louvru ukradli Monu Lisu…no a ženy sa vzopreli škrupuliam, odložili šnurovačky a skrátili si sukne… No a Nitra? Bola malým vidieckym mestom Rakúsko-Uhorskej monarchie. Po uliciach chodili fiakre a do okolitých dedín sa cestujúci dostal iba na koči či povoze. Ani Zobor ešte nebol obostavaný ako dnes. Mesto malo okolo šestnásť a pol tisíca obyvateľov rôznych národností a vierovyznaní. Dvadsaťdva percent, t.j. 3674 duší, tvorili Židia. Niekoľko historických faktov Podľa údajov z knihy nitrianskeho historika a archivára Otmara Gergelya sa Židia v Nitre usadili už v prvých storočiach nášho letopočtu. Dokazuje to už údaj v Zoborskej listine z roku 1113, kde sa spomína Mons Judeorum – Židovský vrch. Bol to vlastne židovský cintorín, ktorý musel byť všeobecne známy už najmenej storočie predtým, keď ho použili na označenie miesta. Privilégium mesta Nitry z roku 1248 spomína Párovce ako „Castrum Judeorum“, t.j. opevnené židovské mesto. Ďalšie správy o židovských obyvateľoch Pároviec pochádzajú až zo začiatku 18. storočia, keď sa na Slovensko húfne sťahovali Židia z Moravy, ktorých životná situácia sa veľmi zhoršila v dôsledku prijatia obmedzujúcich zákonných opatrení. Nástupom Jozefa II. na trón sa rozšírili práva Židov. Listinou zo 16. júla 1787 im povolil kdekoľvek obchodovať s tuzemským tovarom. Zákonom z roku 1840 umožnila uhorská vláda Židom usídľovať sa v mestách, s výnimkou miest banských. Začiatky emancipácie židovského obyvateľstva Proces zrovnoprávnenia s majoritnou spoločnosťou sa výrazne posunul zákonom z roku 1868, resp. z roku 1895, ktorými dal uhorský parlament Židom plnú občiansku a náboženskú slobodu. Formálne sa otvorili brány geta. Platná legislatíva im umožňovala uplatniť sa v slobodných povolaniach a začleniť sa do majoritnej spoločnosti. Po celouhorskom židovskom kongrese v roku 1868 v Budapešti sa tunajšie židovstvo rozštiepilo na reformný prúd, označovaný ako neologický, a na ortodoxný, tzv. konzervatívny prúd. Oba boli uznané aj zákonom. Centrom neológov sa stala Budapešť, strediskom ortodoxného smeru Bratislava.. Časť náboženských obcí sa nepridala ani k jednému hnutiu. Utvorila tretí smer – status quo ante, ktorý bol zameraný na vytvorenie židovského štátu v pôvodnej vlasti. Rozdiel medzi ortodoxným a neologickým židovstvom spočíval v odlišnom chápaní úlohy a podôb náboženského života. Židia neologického smeru sa snažili prispôsobiť modernej dobe. V synagógach sa rabíni veriacim v kázňach prihovárali nielen hebrejčinou, ale aj jazykom zrozumiteľným väčšine, v tej dobe nemčinou a maďarčinou. Zaviedli spoločné sedenie mužov a žien v synagóge, aj organovú hudbu a zborový spev. Voľnejšie pristupovali k dodržiavaniu stravovacích predpisov, predpisov o sobote a ďalších halachických príkazov a zákazov. Neologická židovská obec v Nitre Po roku 1840 sa aj Židia z Pároviec sťahovali do Nitry. Venovali sa prevažne obchodnej činnosti, ale aj rôznym remeslám. Časť z nich, usadených v centre mesta, sa postupne odkláňala od tradičného religiózneho spôsobu života. Liberálne orientovaní členovia komunity sa integrovali do spoločenského diania v meste. Boli naklonení rozvoju všeobecného vzdelávania a svetského školstva v židovských komunitách a reformovaniu náboženského života. V roku 1886 sa aj v Nitre prejavili reformné snahy pokrokovejších Židov, ktorí sa odklonili od ortodoxie. Založili si vlastnú kongresovú náboženskú obec Ješurun a rozhodli sa postaviť si novú synagógu. Prostriedky na jej výstavbu pramenili z fondu malej základiny nitrianskeho filantropa Jozefa Engela a jeho manželky Jozefíny, ako aj z ďalších darov. Mená darcov sú zvečnené na tabuliach umiestnených pri vchode do synagógy. Výstavba chrámu bola ukončená práve pred sto rokmi. Nová dominanta mesta, postavená podľa projektu architekta Leopolda Baumhorna, bola slávnostne vysvätená 19. septembra roku 1911. Od základného kameňa synagógy po jej zasvätenie

Základný kameň bol položený 12. júla 1910 o 5. hodine popoludní. Stála tu zelenými ratolesťami a zástavami vyzdobená tribúna. Zúčastnená spoločnosť prišla v plnej paráde. Slávnosť začala zvyčajnými večernými modlitbami pod šírym nebom. Hostí privítal Natan Grünfeld. Pripomenul dejiny obce a ocenil zásluhy každého, kto vyvinul akúkoľvek činnosť v záujme výstavby novej synagógy. Po hebrejsky napísaný pamätný list so slovami „Ó, aké krásne sú tvoje stany, Jakub, tvoje príbytky, ó, Izrael! prečítal rabín dr. Klein a následne ho vložili do urny, ktorú obradne poklopali kladivkom. Výstavbu veľmi starostlivo sledovali nielen členovia obce, ale aj vtedajšia tlač. A nadišiel deň D, keď bola nová synagóga slávnostne zasvätená. Bolo to v období krátko pred najvýznamnejšími sviatkami židovského kalendára, Novým rokom zvaným Roš Hašana, dňom účtovania za všetky skutky predchádzajúceho roka a Dňom zmierenia, meditácie, sebaskúmania, sviatkom Jom Kipur. Ako 24. septembra 1911 napísali dobové noviny Nyitramegyei Szemle aj Nyitrai Lapok, 19. september sa stal významným dňom nielen pre neologickú obec Ješurun a jej členov, ale aj pre samotné mesto a okolie. Dielo architekta Leopolda Baumhorna bolo dokončené a pripravené slúžiť svojmu účelu. Slávnosť zasvätenia v sále radnice otvoril predstavený židovskej obce Artúr Verö, ktorý podal výklad o histórii a obraz kultúrnej činnosti obce za posledných šesťdesiat rokov. Objasnil každú fázu nového neologického hnutia, ocenil všetky, aj tie najmenšie morálne zásluhy a hmotné obete, vyslovil úradom a jednotlivcom vďaku za doterajšiu podporu. Sprievod sa odobral potom do nového božieho stánku, kde architekt Leopold Baumhorn po krátkom príhovore odovzdal predstavenému obce kľúč. Ten ho podal rabínovi dr. Deziderovi Kleinovi so žiadosťou, aby otvoril bránu chrámu. Krásne priestory sa čoskoro naplnili. Bolo tu miesto pre 500 veriacich, z toho 250 miest na prízemí a 250 na emporách. Nachádzali sa tu drevené lavice zdobené na začiatku radu Dávidovou hviezdou. Priestory boli osvetlené kovanými závesnými svietidlami, slohovo zapadajúcimi do orientálnej architektúry interiéru.

Dobové noviny písali o položení základného kameňa synagógy… Hostia zaujali čestné miesta. Hlavný kantor Simon Deutsch odrecitoval za sprievodu organu modlitbu, na to z chóru odznela štátna hymna. Rabín dr. Silberfeld zapálil večné svetlo a prihovoril sa prítomným. Zaoberal sa témou svetla a temnoty a vyslovil prianie, aby v človeku prebývajúce božské prometeovské iskry ožili. Potom boli do posvätnej skrinky uložené zvitky Tóry a odznela modlitba „mincha“. Po nej vstúpil rabín dr. Klein na bimu a predniesol verš: „Keď vyslovím meno Božie, vzdajte chvály nášmu Bohu.“ Napokon sa prítomným prihovoril rabín dr. Arnold Kis, rovnako zdatný básnik, ako aj duchovný. Slávnosť zasvätenia chrámu zanechala podľa dobovej tlače v prítomných nezabudnuteľný zážitok. Zúčastnil sa na nej župan Štefan Graus, vrchný notár Langhammer, stoličný fiškál dr. Géza Gyürky, prezident súdu Lotár Nyéthegyi, starosta Lajos Tóth, vrchní rabíni z Budapešti, Košíc a Zlatých Moraviec, deputácie viacerých susedných náboženských obcí, dôstojníci nitrianskeho vojenského pluku a žandárstva, viacerí kráľovskí sudcovia a úradníci správy. Po slávnosti nasledovala večera v tzv. Schillerovej záhrade.

…aj o jej zasvätení. Synagóga očami veriaceho… Synagóga je centrom náboženského života Židov. Slovo je gréckeho pôvodu a používali ho pravdepodobne helénski Židia vo význame zhromaždenie, spoločenstvo. Synagóga bola po stáročia nielen strediskom náboženského, ale i sociálneho života obce, v ktorej plnila tri základné funkcie: modlitebne, školy na vyučovanie náboženského zákona a miesta verejných rokovaní obce. V ďalšom historickom vývoji sa však ako hlavný význam synagógy ustálilo jej poslanie duchovného centra. Aj forma bohoslužby stanovená talmudom ostala prakticky v priebehu storočí nezmenená. Prelína sa tu verejná i osobná modlitba, jednotlivec sa sústreďuje na svoju vlastnú modlitbu a súčasne spolu s celou obcou počúva čítanie biblických textov a ich výklad. Bohoslužbu, na ktorej je predpísaný minimálny počet desiatich mužov (minjan), vedie kantor, ktorý je zástupcom zhromaždenej obce. Riadi modlitby, predčituje ich v mene všetkých a v príslušných častiach liturgie predspevuje melodické partie. Rabína, duchovného predstaviteľa židovskej obce, treba chápať ako učiteľa a znalca Tóry, nie ako kňaza. Nie je prostredníkom medzi Bohom a človekom. Rozhoduje aj v záležitostiach náboženského práva, pôsobí ako duchovný radca a hovorca svojej obce, i ako učiteľ a vychovávateľ. V synagóge býva kazateľom a vykonáva aj niektoré náboženské obrady, svadbu, bar micva a pod. Rabíni boli veľmi vzdelaní ľudia, ktorých povesť bola tvorená hlavne vzdelanosťou a spôsobom života. K najvýznamnejším historickým osobnostiam mesta Nitry patrí viacero tu pôsobiacich rabínov, napríklad zázračný rabín Ezechiel Baneth, Samuel Ungar, dynastia Katzovcov a iní. Ústredným momentom synagogálnej bohoslužby je čítanie Tóry, preto aj vnútorné usporiadanie synagógy s tým úzko súvisí. Na východnej strane priestoru býva architektonicky stvárnená archa – svätostánok, ktorý slúžil na uloženie zvitkov Tóry, najcennejšieho predmetu v synagóge. Archa, ktorú tu vidíme, je stvárnená v podobe predstavanej edikuly na trojiciach mramorových stĺpov, preklenutých masívnou archivoltou a ukončenej plným trojhranným štítom. V tympanone štítu je umiestnená doska Desatora. Dvere svätostánku boli zdobené mosadzným kovaním a madlom a zakrývali sa zdobenou oponou s motívmi zo židovskej symboliky. Pred svätostánkom sa nachádza večné svetlo ako pripomienka svietnika v starom chráme. Aby všetci v synagóge dobre počuli čítanie Tóry, predčituje sa na vyvýšenom mieste – katedre, známej ako almemor alebo bima. Ortodoxné usporiadanie synagógy určuje, aby bima bola v strede. Almemor tejto synagógy bol na toto miesto posunutý po r. 1946, keď bola pôvodne neologická synagóga upravená na ortodoxnú. K stanovenému priestorovému členeniu synagóg patrí aj vestibul, odkiaľ prichádzajú veriaci do hlavnej siene. Tradícia totiž hovorí, že do kostola sa nemá prichádzať rovno z ulice, ale cez vestibul, kde každý pred vstupom do svätyne môže odložiť starosti a problémy, ktoré ho ťažia vo vonkajšom svete. Muži i ženy vstupujú do synagógy s pokrytou hlavou. Rozdelenie modlitebne na hlavnú, mužskú loď a priestor pre ženy určuje Talmud. Chlapci do 13. roku veku a dievčatá do 12. rokov sú deti, takže sa môžu pohybovať, kde sa im páči. Po zavŕšení spomínaného veku sa už zaraďujú medzi mužov alebo ženy. …a architekta Nitrianska synagóga je vzácnou architektonickou pamiatkou, zapísanou v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenskej republiky. Stojí v pamiatkovej zóne a v ochrannom pásme mestskej pamiatkovej rezervácie. Má centrálny štvorcový pôdorys, rozšírený na južnej strane o polygonálny rizalit. Hlavný vstup je situovaný na južnom priečelí orientovanom do ulice a je architektonicky stvárnený edikulovým portálom s motívom oslieho chrbta. Tvoria ho dvojkrídlové vstupné dvere s bohatým ozdobným kovaním a kovanou kľučkou. Za hlavným vstupom sa nachádza pamätná tabuľa s menami zakladateľov a darcov, ktorí finančne prispeli na jej výstavbu. Stavba je ukončená centrálnou kupolou s polygonálnym plášťom a nárožnými kupolami. Vnútorná výzdoba synagógy je skromná, nie sú v nej žiadne obrazy, sochy alebo iné napodobeniny Boha. Vyplýva to zo základných článkov židovskej viery, kde sa hovorí, že Božie bytie má inú podstatu ako ľudské. Preto je zakázané spodobňovanie Boha formou výtvarného diela, vytvoreného človekom. Vonkajšiu podobu a architektonické riešenie tradícia a náboženský predpis neobmedzuje. Dodržiavajú sa iba základné prvky, ako je orientácia budovy na východ, t.j. k Jeruzalemu, jej umiestnenie na takom mieste, aby podľa možností dominovala okolitej zástavbe a rozdelenie priestoru synagógy na mužskú a ženskú časť. Interiér synagógy tvorí sieňový priestor otvorený do ústrednej kupoly, ktorú nesú štyri piliere s ozdobnými hlavicami. Po stranách centrálneho priestoru obieha empora, prístupná z troch strán točitým schodiskom. Osudy Príbeh nitrianskej synagógy je poznačený krutými udalosťami, ktoré zasiahli Európu a tunajšie židovstvo v období holokaustu a následných rokov determinovaných komunistickou ideológiou, ktorá mala negatívny vzťah k cirkvám a náboženstvu. Prerušila sa kontinuita vzájomného spolužitia viacerých etník a náboženských skupín. Sakrálne objekty sa využívali ako sklady, chátrali. Zdecimovaná židovská komunita na Slovensku nebola v stave postarať sa o ich údržbu a prevádzku. Pôvodným vlastníkom nitrianskej synagógy bola Židovská náboženská obec v Nitre, od roku 1982 mesto Nitra. Obnova schátralej nitrianskej synagógy sa začala už v roku 1982. Prvé dve etapy boli ukončené po ôsmich rokoch v roku 1990, ďalšie dve sa z dôvodu stagnácie projektovej prípravy a nedostatku financií neuskutočnili v plánovanom období. Situácia sa čiastočne zlepšila až v roku 1996, keď sa odborníci spracovávajúci projektovú dokumentáciu zamerali na využitie jej špecifika, ktorým je vynikajúca akustika a pokračovalo sa v rekonštrukcii interiéru. Morálne i finančne sa na nej podieľali aj partnerské mestá, holandský Zootermeer a americký Naperville. Nitrianskej kultúrnej verejnosti bola sprístupnená v roku 2003. Vznikol tu vzácny priestor na realizáciu kultúrnych a spoločenských podujatí. Svoje miesto tu má aj expozícia Múzea židovskej kultúry Slovenského národného múzea v Bratislave pod názvom Osudy slovenských Židov. Od roku 2009 je synagóga súčasťou projektu Slovenskej cesty židovského kultúrneho dedičstva. Staviteľ synagóg Leopold Baumhorn

Nepatril medzi najvýznamnejších architektov svojej doby, ako bol Ödön Lechner či Béla Lajta, ktorý vytvorili v Uhorsku nový dobový štýl, spájajúci prvky ľudového umenia a nastupujúcej secesie, no bol svojou tvorbou jedinečný. Aj keď sa na jeho stole zrodili projekty významných svetských stavieb, bankových domov, palácov, škôl, monumentálnych pomníkov, historiografia si ho uchová ako najväčšieho a najplodnejšieho staviteľa synagóg na konci 19. a začiatku 20. storočia. V rokoch 1888 až 1932 ich naprojektoval 22, viac, ako hociktorý európsky architekt. Podpísal sa aj pod rekonštrukciu mnohých ďalších. Sú to monumentálne, elegantné chrámy veľkých i menších miest po celej monarchii, ktoré sa nestali iba pýchou tamojších židovských náboženských obcí, ale aj miest, ktoré zdobili. Ostrihom, Rijeku, Temešvár, Brašov, Kaposvár, Segedín, Pécs, Cegléd, Mako, Szatmár, Novi Sad, Arad, Györ, Kecskemét, Eger, Gyöngyös…Budapešť, na území Slovenska Nitru, Trenčín, Lučenec či Liptovský sv. Mikuláš (rekonštrukcia). Sú svedkami emancipačných snáh stredoeurópskeho židovstva na prelome 19. a 20. storočia. Nová doba – nové požiadavky Výstavba synagóg bola v tej dobe v podstate poľom neoraným. Neologické hnutie si vyžadovalo modernejší a veľkorysejší štýl, odlišujúci sa od ortodoxného. Objednávatelia si priali chrámy veľkých rozmerov, s vežami, zdobnými individuálnymi prvkami. Preto boli žiadaní stavitelia, ktorí síce poznali tradície, ale mali schopnosť vytvoriť projekty nového štýlu. L. Baumhorn bol jedným z nich. Sám spomína, aké pochybnosti ním zmietali, keď dostal prvú objednávku na synagógu v Ostrihome. „Som už dostatočne zrelý a duchovne pripravený na takúto úlohu?“ vravel si. Každá objednávka bola novou výzvou. Odjakživa ho fascinovala hra s detailmi. Umelecky vkladal do nich prvky židovskej tradície. Najkrajšie spomienky ho viazali k času, keď staval synagógu v Segedíne a o každom detaile, rastlinných a zvieracích motívoch viažucich sa k židovským sviatkom, živo diskutoval s tamojším veľkým učencom, rabínom Immanuelom Löwom. Curriculum vitae Leopold Baumhorn sa narodil v roku 1860 v obci Kisbér v Komárňanskej župe, v rodine učiteľa. Reálne gymnázium absolvoval v Györi. Otec ho potom poslal na štúdiá na Vysokú školu technickú do Viedne, kde bol žiakom vychýrených staviteľov – profesorov Königa, Ferstela, Weyra. Po absolutóriu sa nakrátko vrátil do rodiska, no onedlho presídlil do Budapešti a zamestnal sa v projekčnom ústave Gyulu Pártosa a Ödöna Lechnera, kde pobudol 12 rokov. Potom si otvoril vlastný ateliér, v ktorom navrhol nielen množstvo synagóg, ale aj civilných stavieb. Jeho tvorbu počas celého života determinovala ľahká kresba, jemné a bohaté zdobenie. Bol to typický „baumhornovský“ eklektizmus s maurskými, byzantskými a secesnými prvkami. Architekt zomrel v roku 1932. Na jeho náhrobníku na židovskom cintoríne v Budapešti, na Kozmovej ulici, je zvečnená kupola synagógy v Segedíne, týčiaca sa nad oblaky. Práve tento chrám sa považuje za jeho majstrovské dielo. Podľa mnohých je to jedna z najkrajších synagóg na svete.