Naše mesto Nitra bolo pred 2. svetovou vojnou miestom, kde sa prelínali kultúry a národnosti. Bola vzorom idylického spolužitia národností a kultúr. V symbióze tu žili nielen Slováci a Česi, ale aj Maďari, Nemci a Židia, ktorí začiatkom 40-tych rokov tvorili vyše 19 % obyvateľstva mesta, čo predstavovalo 4358 osôb. Nitra mala vtedy 22 589 obyvateľov. Stačilo však málo a idyla sa skončila. Takmer zo dňa na deň sa všetko zmenilo. Protižidovské zákony, strata občianskych práv, zberné tábory a nakoniec fyzická likvidácia takmer 85 % slovenského židovského obyvateľstva. Dovoľte mi dnes rozpovedať príbeh jedného preživšieho, Otta Šimka Po svadbe rodičov Artúra a Ireny Šimkových, ktorí sa presťahovali z Nitry do Topoľčian, sa im v roku 1924 narodil syn Otto. Zo začiatku otec pôsobil ako advokát a neskôr sa stal sudcom. Ako sudcu ho prekladali z miesta na miesto. Z Topoľčian sa museli odsťahovať do Nových Zámkov. Po troch rokoch sa však už opäť sťahovali do Nitry, kde pracoval ako súdny radca. Otto v Nitre prakticky prežil celé detstvo. Často chodieval na Zobor, či už s kamarátmi alebo s rodinou. Poznal tam každý kút. Trávil tam všetok svoj voľný čas. V lete bicyklovali a v zime lyžovali. Vždy rád športoval. S bratom Ivanom často hrávali stolný tenis a v Nitre navštevovali dve kúpaliská. V trinástich rokoch mal bar micva. Tento obrad mal v neologickej synagóge v Nitre u rabína Schweigera. V období pred vojnou rodina Šimkovcov nikdy nepocítila antisemitizmus. Kamarátov a známych mali, tak Židov, ako aj Nežidov. Náboženské zvyklosti, ktoré zachovávali, a celkovo ich židovská identita nikdy nepôsobila pre okolité obyvateľstvo odpudzujúco. Ich rodinu prijímali bez problémov. Toto obdobie bolo obdobím bez akýchkoľvek antisemitských prejavov. Zlom nastal až neskôr. Nitrianski Židia boli väčšinou sústredení v chudobnej mestskej časti Párovce, kde sa nachádzalo geto. Tu bola aj slávna nitrianska ješíva. Citujem slová pána Šimka: “Spomínam si na riaditeľa ľudovej školy, pána Fehéra. Bol to vzdelaný a inteligentný človek, ktorý udržiaval školu na vysokej úrovni. Na školskú budovu mám však aj smutné spomienky, pretože v tejto budove na Párovciach sa sústreďovali Židia z Nitry a okolia pred transportmi. Z tohto miesta sa začínala cesta do plynu. Škola mala pre mňa dve podoby. Prvá sa spája s peknými zážitkami a skúsenosťami. O niekoľko rokov neskôr sa však škola zmenila na zberné miesto pre Židov.„ „Keď si spomeniem na školské časy, už v tej dobe začali ľudáci „vystrkovať rožky“. Na gymnáziu bolo cítiť určité napätie, ale ešte by som nehovoril o antisemitizme. Ten sa prejavil, až keď nás začal učiť v tercii jeden „sudeťák“. Bol to Nemec, ktorý prišiel vyučovať slovenčinu. Pýtal sa ma, v akom jazyku sa doma zhovárame. Odpovedal som mu, že po slovensky. On ma však presviedčal: „Nehovoríte slovensky, iste hovoríte maďarsky!“ a začal ma udierať novinami po hlave. To už boli zjavné prejavy antisemitizmu.“ Hlavný zlom nastal v kvinte, v roku 1939, v období Slovenského štátu. V triede nás bolo šesť Židov, dve dievčatá a štyria chlapci. V jedno ráno sme prišli do triedy a na tabuli stálo napísané: ...Židia sú odvekými nepriateľmi slovenského národa. Žid keťas nás večne vykorisťoval a okrádal. Len a len pre Židov sú naši ľudia chudobní a hladní! Preto, Židia, odteraz budete sedieť v laviciach, ktoré sme vám my, Slováci, vyhradili!... Keď profesor Mendlík vstúpil do triedy, zarazil sa. V triede bolo ticho. Striedavo hľadel na skupinku Židov a na nápis, „zdobiaci“ tabuľu ako i nákres, umiestnený pod spomínaným nápisom, naznačujúci, kde presne sa nachádzajú tie miesta, špeciálne určené pre „vyvolených“. Pretrel si ustarostené čelo a zažmurkal. Ešte chvíľu mlčky stál a neveriacky krútil hlavou. V zapätí vykročil do riaditeľne, aby oznámil svojmu nadriadenému, že kvinte viac nechce byť triednym... Takýmto spôsobom vyjadril svoj nesúhlas a protest proti prejavom antisemtizmu. V roku 1942 stáli pri mladom Ottovi Šimkovi všetci anjeli strážni až dvakrát. Prvý anjel strážny Otta Šimka zachránil, keď ho hľadali v nitrianskom byte gardisti, kde ho nenašli, aby ho zaradili do jedného z prvých transportov zo Slovenska. V tom čase bol našťastie vo Svätom Juri, kde kopal kanál na rieke Šúr. A druhýkrát v októbri. To už takmer celá rodina Šimkovcov – otec, matka, Otto i jeho brat Ivan – dva mesiace živorili v zbernom tábore v Žiline, odkiaľ mali byť deportovaní do koncentračného tábora, ale vďaka falošným krstným listom sa celá rodina dostala do tábora Vyhne. Rodina Šimkovcov dostala izbu v bloku číslo 2 a zaradili ich do brašnárskej dielne, kde zhotovovali kožené nákupné tašky. Ako poznamenal Otto Šimko : „Otec bol celý život sudca, dokonca súdny radca, s remeselníckou prácou nemal žiadne skúsenosti, a tak dostal na starosti triedenie odrezkov kože podľa farieb. Raz sa mi priznal, že až v tej dielni pochopil, čo je to béžová farba.“ V pracovnom tábore Vyhne rodina pobudla desať mesiacov. Potom jeho otcovi udelili rezortnú výnimku a celá rodina mohla z tábora odísť. V týchto neistých časoch sa Otto s falošnými papiermi zamestnal vo firme Hlaviš v Liptovskom Mikuláši ako kníhviazač. Tu ho zastihlo povstanie. Hneď sa prihlásil do povstania. Stal sa členom 9. liptovského partizánskeho oddielu, v ktorom boli piati Židia. V Liptovskom Mikuláši ho chytil gardista. Vo väzení mu dopomohol k záchrane svrab, keď sa mal podrobiť liečbe v nemocnici, tak sa mu cez nemocničné okno podarilo utiecť. Potom sa dostal do Nitry, kde sa schovával v pivnici pána Trusku. V pivnici bol bunker, v ktorom sa ukrývalo asi desať ortodoxných Židov. Jeho otec bol počas povstania tiež v horách. Matka a babka boli ukryté v Nitre. Aj jeho brat Ivan, ktorý mal vtedy iba sedemnásť, bol ešte také dospievajúce dieťa, sa schovával v Nitre na Zobore a niekto ho prezradil. Potom bol v Seredi v pracovnom tábore. Odtiaľ ho deportovali do jedného z koncentračných táborov... Kde ho zavraždili. To bolo Ottovo najhoršie sklamanie. Matka, babka a otec sa zachránili. Mgr. Marian Naster, Múzeum holokaustu Sereď