Autor: Katarína 14.júna 2012 „Tým, že história informuje ľudí o minulosti, umožňuje im súdiť prítomnosť.“ V znamení citátu Thomasa Jeffersona sa 10. júna popoludní uskutočnila každoročná tradičná tryzna za obete šoa z Nitry a okolitých obcí. Spomienka sa konala pri pamätníku obetiam tragédie na starobylom cintoríne, kde odpočívajú príslušníci mnohých generácií nitrianskych Židov. Ich história tu siaha až do dôb zaznamenaných v Zoborskej listine z roku 1113. Žili tu v dobrých aj zlých časoch a spoluvytvárali tento kraj. Tu našli aj miesto svojho posledného odpočinku. No tí obyvatelia Nitry a okolia, za ktorých v nedeľu odznelo El mole rachamim a kadiš, za ktorých sa zaligotali plamene sviečok, svoje hroby nemajú. Ich popol rozvial vietor vojny v cudzom svete. Aj preto, že to umožnil zákon. Pred sedemdesiatimi rokmi, presne 15. mája 1942, vyšiel v Slovenskom zákonníku ústavný zákon o vysťahovaní Židov. Snem Slovenskej republiky sa v paragrafe 1 uzniesol, že Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky. Táto mrazivá veta z deportačného zákona, ktorý bol vyvrcholením protižidovského zákonodarstva platného od roku 1938, dala zelenú jednému z najkrutejších aktov násilia, ktorý nemá obdobu v dejinách. V Nitre a okolitých obciach žila pred vojnou veľká a rôznorodá židovská komunita, ktorá mala okolo šesťtisíc členov. Významných rabínov, študentov ješivy, obchodníkov, podnikateľov, umelcov, jednoduchých pracovitých ľudí…Po vojnových útrapách sa do mesta vrátila asi desatina z nich, no mnohí sa následne rozhodli emigrovať do Izraela a ďalších štátov sveta.

Spomienková tryzna v Nitre

Na tohtoročné zhromaždenie, ktoré už tradične spája domácich aj cezpoľných, židov aj nežidov, prijal pozvanie a s príhovorom vystúpil aj konzul veľvyslanectva Štátu Izrael Ziv Barak Bilaus, viceprimátor mesta Nitry Štefan Štefek, predseda ÚZŽNO Igor Rintel, ale aj Tamás Ficzere, kňaz reformovanej cirkvi v Nitre. Vzdali česť nevinným obetiam, ale vyjadrili aj myšlienku, že treba neustále bojovať proti násiliu, ktoré plodí zlo. Pán Štefan Štefek, ktorý pochádza z obce Janíkovce pri Nitre, pripomenul, že mladí ľudia tu dobrovoľne vyčistili zarastený cintorín a prostredníctvom nápisov na náhrobkoch sa snažili pripomenúť si komunitu, ktorá tu pred vojnou žila. Podelil sa aj s myšlienkou, že sám plánuje navštíviť s vlastnými deťmi Osvienčim, aby ich aj touto formou vychovával k tolerancii voči iným ľuďom.

V slávnostnom príhovore Petra Schwarcza, predsedu ŽNO v Nitre, odzneli kapitoly z predvojnových aj vojnových dejín náboženskej obce, ale aj svedectvo o hrdinstve ľudí, ktorí sa snažili svojim židovským spoluobčanom pomáhať. „Obdobie 2. svetovej vojny bolo krutým výsmechom humanizmu, ale aj obdobím hrdinstva. Nielen ozbrojených vojakov na frontoch, ale aj šľachetných ľudí v zázemí, ktorí bez pušiek, ale zato vyzbrojení ľudskosťou a prikázaním miluj blížneho svojho bojovali za záchranu ohrozených. Takíto ľudia s veľkým Ľ boli aj medzi Nitranmi. Dovolím si povedať, že nevšedné činy humanity týchto ľudí sú súčasťou nášho národného dedičstva. Majú obrovský význam nielen pre zachránených, ale pre nás všetkých, pretože vysielajú svedectvo o dobre, ľudskosti a statočnosti. Menovaní záchrancovia nemali nijaké politické, ideologické či náboženské dôvody, aby pomáhali. Naopak, vystavovali nebezpečenstvu svoje vlastné životy a životy svojich najbližších. Pomáhali, lebo boli ľuďmi! Láska k blížnemu im bola najvyšším príkazom,“ povedal a pokračoval: „Hlboko sa skláňame pred pamiatkou Lászlóa Sedivého, prvého farára reformovanej cirkvi v Nitre, ktorý sa počas fašistického Slovenského štátu postavil na stranu prenasledovaných židovských spoluobčanov. Pred nikým nezatvoril svoje dvere a snažil sa dať ľuďom zbaveným ľudských a občianskych práv šancu prežiť. Záznamy v matrikách vydávajú svedectvo o tom, že pokrstil 769 osôb židovského pôvodu, nielen z Nitry, ale aj z iných končín Slovenska. Hlinkova garda ho zato kruto prenasledovala, väznila a mučila v Ilave, čo sa podpísalo na jeho zdravotnom stave. Krátko po prepustení z väzenia v roku 1944 zomrel. Ocenenie Spravodlivý medzi národmi si 1. februára 2012 z rúk veľvyslanca Štátu Izrael Alexandra ben Cvi prevzal aj zástupca nitrianskej rodiny Truskovcov, vyše 80-ročný pán František Truska. Ocenenia sa už nedožili jeho rodičia, Ján a Jozefína. Počas holokaustu zachránili rabína Šragu Landaua, rabínku Chaju Dreisel Landau, dve židovské ženy a šesť židovských mužov. Na jar roku 1944 sa predseda rabínskeho súdu v Nitre, Šraga Landau, obrátil na svojho známeho Jána Trusku s prosbou o pomoc. Požiadal ho o poskytnutie úkrytu pre seba a svoju manželku. Ján súhlasil a oboch ukryl vo svojom dome na okraji mesta. Gardisti neustále prehľadávali Truskových dom, ale nikdy nikoho nenašli. Vďaka ich odvážnemu postoju sa zachoval rod jednej nitrianskej rabínskej dynastie. V newyorskom Brooklyne pôsobia ako rabíni traja vnuci zachránenej rodiny. Česť pamiatke rodiny Truskovcov!“ povedal predseda ŽNO v Nitre. Po príhovoroch pokračovala tryzna zapálením kahancov pripomínajúcich šesť miliónov martýrov. Na ich počesť zaznela na záver v podaní piešťanského rabína Zeva Stiefela zádušná modlitba El mole rachamim a následne kadiš.

Pamätnú medailu pri príležitosti 70. výročia vydania deportačného zákona si 10. júna prevzala aj jedna z najstarších členiek nitrianskej obce, ktorá prežila hrôzy koncentračného tábora.